Publikácia Severská dráma, ktorá vyšla v edícii Nová dráma, prináša vo výbere Anny Fosse päť hier štyroch dramatikov a jednej dramatičky, čím predstavuje pomerne široké spektrum súčasnej severskej literatúry písanej pre divadlo. Hra švédskeho dramatika tuniského pôvodu Jonasa Hassena Khemiriho Volám svojim bratom (2013) v preklade Anny Fosse je humorným i zlostným vyrovnávaním sa s predsudkami voči druhým. Autor, ktorý patrí k najtalentovanejším švédskym dramatikom svojej generácie, v nej kriticky poukazuje na zraniteľnosť ľudského indivídua v manipulovateľnom systéme spoločenských, informačných a ekonomických mechanizmov. Jazyk Khemiriho postáv sa vyznačuje expresivitou príznačnou pre frustrovanú mládež. Citlivo a veľmi výstižne odhaľuje problém zvnútorneného rasizmu. Jeho postavy oplývajú humorom a prezrádzajú autorov intelektuálny nadhľad. Jon Fosse, jeden z najvýznamnejších nórskych autorov, je v antológii predstavený hrou Som vietor (2008) v preklade Anny Fosse. Ústredným motívom hry je existenciálny rozhovor dvoch postáv označených ako Prvý a Druhý na mori. Hra má cyklickú štruktúru, v rámci ktorej sa čitatelia stávajú svedkami hĺbavého rozhovoru dvoch postáv, pričom však vyvstáva otázka, či skutočne ide o dialóg, pretože je možné, že hrdina sa rozpráva sám so sebou, respektíve so svojím alter egom, prípadne s vlastnou smrťou. Témou hry je ťažoba života a zároveň strach zo samovraždy, ktorá sa javí ako logické východisko z mučivej existencie. Názov hry i odkazy v texte na vietor súvisia s pocitom zmierenia i ľahkosti, ktorý sa rozhostí po smrti. Hra nórskeho autora Arneho Lygreho Strácam sa (2011) v preklade Milana Žitného rieši otázku ľudského šťastia na úkor nešťastia iného človeka, pričom autora až obsesívnym spôsobom zaujíma ľudská identita, ktorú tú chápe ako „tekutú“, realizujúcu sa v len predstavách, ktoré o sebe majú jednotlivé postavy navzájom. Ústredným príbehom hry je útek trojice ženských postáv pred katastrofou, ktoré nie je konkrétne pomenovaná, dejová línia však v hre nie je dôležitá a do textu sú začlenené aj príbehy ďalších (žena s terminálnou diagnózou, trojica ľudí zavalených v akomsi dome, osem žien na pláži, ktoré sledujú utečencov). Pre Lygreho tvorbu je typické zobrazenie emočnej vyprázdnenosti. Autor aj v tejto hre testuje možnosti a hranice dramatického textu, ktorý v tomto prípade obsahuje tri roviny: bežný dialóg, vnútorný dialóg a scénické poznámky prednášané postavami integrované do dialógu. Monodráma Pieta (2006) dánskej autorky Astrid Saalbach v preklade Kataríny Motykovej na prvý pohľad predstavuje vtipnú hru veľmi vhodnú pre herečku v strednom alebo staršom veku. Rie sa prebudí v hotelovej izbe a zisťuje, že muž vedľa nej, o ktorom netuší, kde sa v jej posteli nabral, nejaví známky života. Situácia poskytne najprv šokovanej, potom pragmatickej a nakoniec opitej Rie možnosť reflektovať svoj život, a to s citom pre iróniu i komickú pointu. Postava síce komunikuje s vonkajším svetom prostredníctvom telefónu, všetko, čo hovorí, sú však lži, prostredníctvom ktorých si konštruuje svoj svet a vnucuje ho ostatným (neprítomným) postavám, pričom úprimná je iba voči mŕtvemu mužovi v posteli. Hra autora z Faerských ostrovov Jóanesa Nielsena Jestvuje krajina menom Víkend? (2005) v preklade Milana Žitného pripomína podobné diela z prostredí psychiatrických liečební, napríklad aj Formanov Prelet nad kukučím hniezdom podľa románu Kena Keseya. Hlavná postava Jóhanna sa lieči z traumy zo zažitého stresu (dcérka sa ťažko zranila pri dopravnej nehode) a trápi ju fixná idea – prízrak Sedliaka. Jóhanna sa v závere hry uzdraví a opúšťa svet liečebne, ktorý pre ňu po katarznom divadelnom predstavení, ktoré zorganizovala spolu s ostatnými pacientami a pacientkami liečebne, stratil svoju funkciu. Mikrosvet liečebne možno chápať aj ako parodický obraz faerskej spoločnosti, pričom hra končí symbolickým obrazom potopy sveta, v ktorej sa všetky animozity zmyjú a postavy môžu začať odznova. Úvod k antológii pod názvom Krajinou severskej drámy napísala česká odborníčka na severskú drámu a divadlo Karolína Stehlíková. „Píše sa v severských krajinách súčasná dráma? Ak áno, je to jednoliaty priestor, ktorý sa dá dobre charakterizovať a definovať? Akú pozíciu dnes vôbec dráma zastáva v hierarchii zložiek divadelného výrazu? Súvisí to nejako s jej prekladanosťou? Odpoveď na prvú otázku znie áno. V severských krajinách môžeme od deväťdesiatych rokov 20. storočia pozorovať dokonca čosi, čo možno označiť za boom škandinávskej dramatiky (hovoríme o priestore nórskom, švédskom a dánskom, i keď medzi textami publikovanými v tomto výbere je taktiež jedna hra autora z Faerských ostrovov, ktoré sú autonómnym regiónom patriacim k Dánsku). (...) Päť novopreložených a v tomto výbere publikovaných drám predstavuje pomerne široké spektrum súčasnej severskej dramatiky. Nejde o hry súrodé. Zjednodušene by sa mohlo zdať, že Nóri holdujú experimentu, Švédi politicky angažovaným textom, Dani sa vyžívajú v morbídnom humore a Faerčania sú v súlade s predpokladom pomerne bizarní. Tak to, pochopiteľne, nie je. Severská dráma bujnie a prekypuje množstvom foriem a tém. Ak je pre ňu predsa len niečo charakteristické, je to zrejme vnútorná prázdnota postáv, prameniaca z relatívne zaisteného bezpečného života obyvateľov severu, kde akoby im chýbalo autentické vzrušenie.“ Karolína Stehlíková
